Rozmanitosť Slovenska

Slovenská republika ako štát, ktorého obyvateľstvo vykazuje vysokú mieru rozmanitosti z hľadiska národnostného a etnického zloženia, sa plne hlási k princípom univerzality základných ľudských práv, nediskriminácie a rovnosti v právach pre všetkých svojich obyvateľov, bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie (Ústava čl. 12).

Vysoká miera rozmanitosti obyvateľstva SR je výsledkom historického formovania SR v prostredí strednej Európy. Na jednej strane predstavuje multi-etnický, multi-národnostný a multi-konfesný charakter SR určitú komparatívnu výhodu vzhľadom na vysokú mieru rozmanitosti, ktorá môže byť prínosom pre celú spoločnosť, na strane druhej vytvára možnosť pre vznik napätia. Od založenia Slovenskej republiky ako nezávislého štátu sa objavujú snahy rôznych aktérov o eskaláciu napätia medzi rôznymi skupinami obyvateľov SR definovanými ich národnosťou, etnickou príslušnosťou, vierovyznaním, či volanie po obmedzení niektorých práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva. Takéto aktivity sa prejavujú vo forme stereotypného zobrazovania menšín, diskriminácie, nenávistných vyjadrení, násilných trestných činov a trestných činov motivovaných šovinizmom, rasizmom, xenofóbiou, anticiganizmom, antisemitizmom, islamofóbiou, homofóbiou (vrátane transfóbie) a obdobnými formami intolerancie.

Vzhľadom na to, že takéto aktivity sú nielen priamym zásahom do práv a slobôd dotknutých skupín obyvateľstva, ale v dlhodobom horizonte predstavujú reálne nebezpečenstvo pre pokojné spolužitie (koexistenciu) rôznych národnostných, etnických a náboženských skupín v SR a stabilitu spoločnosti ako takej, je potrebné realizovať systematické a komplexné opatrenia zamerané na predchádzanie a elimináciu všetkých foriem intolerancie. Takéto prejavy totiž neohrozujú len príslušníkov jednotlivých národnostných, etnických, rasových, náboženských menšín či LGBTI ľudí žijúcich na území SR, ale pri ich ignorácii či podcenení môžu (vo forme extrémizmu) ohroziť základy demokratického ústavného zriadenia.

LEGISLATÍVA

Slovenská republika pristúpila k všetkým základným medzinárodným právnym dohovorom v oblasti ľudských práv dotýkajúcich sa oblasti rasizmu, xenofóbie a ostatných foriem intolerancie. Z týchto záväzkov vychádza aj vnútroštátna právna úprava, ktorá je obsiahnutá v Ústave SR a v ostatných právnych predpisoch. V súlade s čl. 154 c Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi tie medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ustanovených práv a slobôd.

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ústava SR, Druhá hlava, Základné práva a slobody, článok 12

Existujúca vnútroštátna legislatíva SR postihuje široký rámec konaní, ktoré zasahujú do ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity, zdravia, života osôb z dôvodu ich príslušnosti k niektorej zo skupín definovaných znakmi uvedenými v čl. 12 ústavy.

V oblasti občiansko-právnej ide najmä o Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Novela antidiskriminačného zákona účinná od 1. apríla 2013 rozšírila definíciu nepriamej diskriminácie tak, 4 aby zahŕňala aj hrozbu vzniku diskriminácie. Zároveň bola upravená definícia dočasných vyrovnávacích opatrení (affirmative action) spôsobom, ktorý vyslovene zahŕňa odstraňovanie znevýhodnení vyplývajúcich z diskriminácie na základe rasového a etnického pôvodu či príslušnosti k národnostnej menšine alebo etnickej skupine. V záujme podpory používania pozitívnych opatrení sa rozšírila možnosť prijímať tieto opatrenia okrem orgánov štátnej správy aj na samosprávne orgány a súkromné právnické osoby.

V oblasti trestno-právnej sú najdôležitejšími predpismi Trestný poriadok (Zákon č. 301/2005 Z. z.)1 a Trestný zákon č. 300/2005 Z. z.2 v zmysle ktorého je spáchanie trestného činu z národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti, nenávisti z dôvodu farby pleti, nenávisti pre sexuálnu orientáciu, vrátane podnecovania k rasovej a inej obdobnej nenávisti v SR sankcionované prísnejšie, zohľadňujúc vyššiu spoločenskú nebezpečnosť takéhoto konania.

Okrem osobitného motívu Trestný zákon sankcionuje celý rad ďalších konaní, spočívajúcich vo verejných prejavoch hanobiacich národ, jazyk, etnickú skupinu či podnecujúcich k nenávisti voči jednotlivcovi alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu, rodu alebo pre ich náboženské vyznanie.

Zároveň je sankcionované konanie, ktoré podnecuje k nenávisti voči jednotlivcovi, ktorý je páchateľom nenávistného činu považovaný za príslušníka „rasovej“ skupiny. V zmysle Deklarácií UNESCO3, ako aj antropologických asociácií , nemá začleňovanie ľudí do rasových skupín žiadne vedecké opodstatnenie. Z tohto dôvodu sa pri hodnotení rasovej nenávisti nevychádza z existencie „rás“, ale z osobitného motívu páchateľa, ktorý „rasy“ považuje za reálne, a preto voči takto definovaným skupinám ľudí smeruje svoje nenávistné konanie. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a uznávajúc nebezpečnosť relativizácie zločinov proti ľudskosti Trestný zákon sankcionuje popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie alebo snahu o ospravedlnenie holokaustu, zločinov režimu založeného na fašistickej ideológii a komunistickej ideológii. Vychádzajúc z ustanovení medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ICERD)5, ktorého je SR zmluvnou stranou, Slovenská republika sankcionuje verejnú propagandu, ktorá je založená na myšlienkach alebo teóriách o nadradenosti jednej rasy, alebo ktorá sa pokúša ospravedlňovať alebo povzbudzovať akúkoľvek formu rasovej nenávisti a diskriminácie vyhlásiť za nezákonné organizácie a tiež aj organizovanú a akúkoľvek inú propagandistickú činnosť podporujúcu a povzbudzujúcu rasovú diskrimináciu a vyhlásiť účasť v takých organizáciách alebo na takej činnosti za trestnú podľa zákona. Tieto ustanovenia sú premietnuté do konkrétnych skutkových podstát trestného zákona postihujúcich podporu a propagáciu skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd. SR venuje náležitú pozornosť boju proti podnecovaniu k diskriminácii a rasovému násiliu aj voči menšinám a migrantom.

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ STREDISKO PRE ĽUDSKÉ PRÁVA

Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (ďalej len „Stredisko“ alebo „SNSĽP“) bolo zriadené zákonom č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva (ďalej len „zákon o Stredisku“) Stredisko sa stalo na základe antidiskriminačného zákona jedinou slovenskou inštitúciou pre rovnoprávnosť t. j. pre posudzovanie dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona.

Úlohou Strediska je komplexné pôsobenie v oblasti ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa. Zo zriaďovacieho zákona vyplývajú SNSĽP nasledujúce úlohy a oprávnenia:

· monitorovať a hodnotiť dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona,

· zhromažďovať a na požiadanie poskytovať informácie o rasizme, xenofóbii a antisemitizme v Slovenskej republike,

· uskutočňovať výskumy a prieskumy na poskytovanie údajov v oblasti ľudských práv, zhromažďovať a šíriť informácie v tejto oblasti,

· pripravovať vzdelávacie aktivity a podieľať sa na informačných kampaniach s cieľom zvyšovania tolerancie spoločnosti,

· zabezpečovať právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov intolerancie (vrátane oprávnenia zastupovať účastníka v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania),

· vydávať na požiadanie fyzických osôb alebo právnických osôb alebo z vlastnej iniciatívy odborné stanoviská vo veciach dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona,

· vykonávať nezávislé zisťovania týkajúce sa diskriminácie,

· vypracúvať a uverejňovať správy a odporúčania o otázkach súvisiacich s diskrimináciou,

· poskytovať knižničné služby a iné služby v oblasti ľudských práv.

V rámci zákonom zverených úloh venuje Stredisko problematike rasizmu, extrémizmu, prejavov intolerancie, ako aj fenoménu diváckeho násilia zvýšenú pozornosť. V súvislosti s úlohou Strediska zhromažďovať a na požiadanie poskytovať informácie o rasizme, xenofóbii a antisemitizme, Stredisko osobitne mapuje dianie v oblasti extrémizmu na Slovensku prostredníctvom každodenného špecializovaného monitoringu médií so zameraním na prejavy rasizmu, xenofóbie a antisemitizmu v Slovenskej republike.

Aktivity smerované na všetky základné oblasti efektívneho riešenia radikalizmu, extrémizmu a všetkých foriem netolerancie:

1. Vzdelávanie

2. Prevencia

3. Bezpečnosť

4. Deradikalizácia

5. Pomoc obetiam

ETNICITA A RASA S OHĽADOM NA SLOVENSKÚ REPUBLIKU

Etnicita je termín vyjadrujúci špecifickosť, odlišnosť rôznych skupín ľudí na základe ich spoločného pôvodu, používaného jazyka a kultúry, ku ktorej sa hlásia. Tieto skupiny používajú pre vlastné označenie určité názvy, ich členovia sú voči sebe solidárni a spája ich pocit spolupatričnosti.

Takéto skupiny spravidla žijú kompaktne na určitých územiach, hoci ich príslušníci sa môžu v dôsledku skupinových alebo individuálnych presunov nachádzať aj mimo týchto území. Aj vtedy sa však s týmito skupinami identifikujú a považujú svoju väzbu na ne (pôvod, jazyk, kultúru) za dôležitý prvok osobnej identity.

Etnicita, pôvod, príslušnosť k určitej etnickej skupine môžu často ovplyvňovať osudy ľudí väčšmi než akékoľvek ich iné charakteristiky – sociálne, ekonomické, vzdelanostné, vekové, názorové a pod. Veľa závisí od toho, ako sa v minulosti vyvíjali či ako sa vyvíjajú v súčasnosti vzťahy medzi rôznymi etnickými spoločenstvami žijúcimi na tých istých alebo susedných územiach. Dôležité je, aká forma spoločensko-politického usporiadania existuje v konkrétnej krajine – či ide o demokraciu, ktorá napomáha slobodnému rozvoju etnických spoločenstiev a pokojnému spolunažívaniu ľudí rôznych národností, alebo je to nedemokratická forma vlády, ktorá potláča slobodu a presadzuje dominanciu určitých skupín (najčastejšie väčšinových) na úkor iných (najčastejšie menšinových).

Etnicita je jedným z hlavných faktorov pri formovaní spoločenstiev definovaných pôvodom, jazykom, kultúrou a príslušnosťou k určitému územiu. Tieto spoločenstvá sa môžu odlišovať stupňom svojho rozvoja a sociálnou organizáciou: môže to byť rod (klan), kmeň, národnosť či národ. Vo všetkých týchto spoločenstvách však existuje niečo, čo ich príslušníkov vnútorne spája – je to práve etnicita.

Vznik a formovanie etnika (etnogenéza) je zložitý historický proces, ktorý ovplyvňujú rozličné faktory – osobitosti hospodárskej činnosti, prírodné podmienky, zemepisné charakteristiky a ďalšie. Pôsobenie týchto faktorov napokon prispieva k tomu, že sa rôzne etniká vyznačujú špecifickými črtami duchovnej a materiálnej kultúry, špecifickým spôsobom života a ich príslušníci dokonca nadobúdajú určité spoločné (skupinové) psychologické charakteristiky. Etniká sa tiež prejavujú spoločným sebauvedomením, ktorého súčasťou sú predstavy o spoločnom pôvode.

Etnicita nie je statická charakteristika, nie daná raz a navždy. Etnický vývoj môže viesť ku konsolidácii, k posilneniu prvkov vnútornej súdržnosti, dokonca k expanzii etnika – ale na druhej strane môže smerovať aj k asimilácii, oslabeniu alebo úplnej strate špecifických čŕt odlišujúcich jedno etnikum od druhého. Dejiny poznajú aj jedno, aj druhé.

Etnická identita sa skladá z vedomostí o vlastnej etnickej skupine, z uvedomenia si príslušnosti k nej na základe spoločných charakteristík, ako aj z hodnotenia určitých vlastností svojej etnickej skupiny, dôležitosti členstva v nej, vzťahu k tomuto členstvu. Etnická identita je súčasťou širšej sociálnej identity jednotlivca.

V spoločnostiach, v ktorých žijú viaceré etnické spoločenstvá (národy, národnosti), závisí podoba občianskeho spolunažívania aj od toho, ako obyvatelia vnímajú vlastnú etnicitu a etnicitu príslušníkov iných skupín – či v nej vidia prekážku pre spolužitie alebo, naopak, zdroj vzájomného obohatenia, motiváciu k lepšiemu spoznávaniu sa a k spolupráci. V modernej rozvinutej spoločnosti otvoreného typu existujú dobré podmienky na to, aby sa presadzovala najmä táto druhá línia.

ANTISEMITIZMUS

Pojem antisemitizmus sa používa od polovice devätnásteho storočia na označenie nevraživosti a iných foriem negatívneho vzťahu k Židom ako príslušníkom etnickej skupiny, resp. k vyznávačom judaizmu, ktorý je náboženskou vierou Židov. Antisemitizmus má rozmanité podoby – od spontánnych prejavov nedôvery voči Židom na úrovni sociálnych kontaktov v každodennom živote ľudí cez nenávistné teórie (xenofóbno-rasistické, konšpiračné) o úlohe Židov vo vývoji jednotlivých krajín i celého sveta až po programy politických strán a jednotlivcov pretavené do štátnych politík zacielených na diskrimináciu a prenasledovanie Židov.

Autorstvo pojmu antisemitizmus sa dlhé roky pripisovalo nemeckému protižidovskému publicistovi Wilhelmovi Marrovi, ktorý hlásal antisemitské názory a považoval sa za antisemitu. Podrobnejší výskum však ukázal, že tento vyznávač rasistických teórií iba prebral termín antisemitizmus z dobovej nemeckej literatúry, predovšetkým zo staršej encyklopedickej publikácie. Marr považoval Židov za jediných predstaviteľov „semitskej rasy“, preto používal tento termín výlučne vo vzťahu ku nim. Keďže počas neskoršieho vývoja v Európe a vo svete bolo prenasledovanie Židov pevne späté s termínom antisemitizmus, používa sa tento termín aj dnes výlučne na charakteristiku vzťahov Nežidov k Židom, nie k príslušníkom iných národov patriacich k semitskej jazykovej skupine (napríklad k Arabom). Nositelia protižidovských názorov, ktorí sa podobne ako Marr hlásili k antisemitizmu, zameriavali svoje útoky a diskriminačnú politiku výlučne proti Židom ako etnickej a náboženskej skupine, nie proti nejakej inej národnostnej alebo konfesionálnej komunite.

Podľa toho, aký prvok identity Židov zdôrazňujú nositelia protižidovských názorov, je možné rozdeliť antisemitizmus na niekoľko druhov.

Jedným z nich je antisemitizmus náboženský, prejavujúci sa v podobe antijudaizmu. V kresťanskom prostredí antijudaizmus vznikol v druhom storočí nášho letopočtu ako reakcia na to, že Židia odmietli prijať kresťanstvo (hoci prvými kresťanmi boli práve oni) a neuznali Ježiša Krista za mesiáša (hoci podľa všetkých dostupných svedectiev vrátane Biblie bol Ježiš Kristus Židom, rabínom). Kresťanský antijudaizmus živilo presvedčenie, že Židia ako príslušníci náboženského spoločenstva sú zodpovední za ukrižovanie Krista. V mnohých kresťanských cirkvách toto presvedčenia pretrvávalo až do 20. storočia. Dnešná katolícka cirkev sa od neho dištancuje a odsudzuje všetky prejavy nenávisti voči Židom vrátane tých, ktoré sú motivované nábožensky. Náboženský antisemitizmus sa v súčasnosti prejavuje nielen v kresťanskom prostredí, ale je rozšírený aj v moslimskom prostredí, najmä medzi stúpencami radikálnych, resp. fundamentalistických interpretácii islamu.

Ďalšou formou antisemitizmu je antisemitizmus rasový, ktorý vznikol v Európe v devätnástom storočí. Vo viacerých krajinách (v Nemecku, Rusku, v krajinách strednej Európy a inde) sa rasový antisemitizmus spojil s rôznymi podobami radikálneho etnického nacionalizmu. Klasickým príkladom bolo v dvadsiatom storočí nacistické hnutie v Nemecku, ktoré pozdvihlo rasový antisemitizmus na úroveň štátnej politiky a doviedlo ho až do masového vyvražďovania židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny v Európe (holokaust).

Keď po druhej svetovej vojne na základe rozhodnutia OSN vznikol na území Palestíny židovský demokratický štát Izrael, tradičný antisemitizmus rozšíril svoj záber – už to boli nielen útoky na Židov ako príslušníkov etnickej alebo náboženskej komunity, ale aj útoky na židovský štát, na jeho právo na existenciu a na obranu proti vonkajšej agresii. Od konca dvadsiateho storočia sa preto používa pojem nový antisemitizmus, ktorý je totožný s pojmom antisionizmus (sionizmus je ideovo-politický koncept budovania židovského štátu v Palestíne). Protižidovská povaha antisionizmu ako novej formy antisemitizmu spočíva v odmietaní národných ašpirácií Židov a práva Izraela ako národného štátu Židov na existenciu. Nositeľmi nového antisemitizmu sú režimy tých arabských štátov, ktoré neuznávajú Izrael, ako aj členovia ľavicovo-radikálnych a pravicovo-extrémistických skupín v Európe.

RASIZMUS

Rasizmus je súbor predstáv, ideí a teórií o nerovnosti a odlišnej hodnote ľudských rás, o nadradenosti jedných rás nad druhými a o rozhodujúcom vplyve rasových odlišností na vývoj ľudskej spoločnosti. V praktickej politike sa rasizmus prejavuje zavedením osobitných prístupov voči príslušníkom rôznych rasových alebo aj etnických skupín – predovšetkým diskrimináciou, sociálnym vylúčením, často aj prenasledovaním.

Z pohľadu poznatkov vied o človeku a spoločnosti sú rasistické teórie príkladom poznávacieho zlyhania, čiže falošného vedomia odporujúceho vedeckým poznatkom. Už samotný pojem „rasa“ v chápaní teoretikov rasizmu (Joseph Arthur de Gobineau, Houston Stewart Chamberlain a iní) je viac ako problematický.

Z ich pohľadu rasa je biologické spoločenstvo, príslušnosť ku ktorému určuje nielen fyzické vlastnosti ľudí (farba pleti, forma tváre, podoba vlasov a pod.), ale aj ich charakter, intelektuálne schopnosti a morálku, pričom vzťahy medzi rasami sú založené na prirodzenej prevahe jedných rás nad druhými. Podobné myšlienky už svojou podstatou vytvárajú živnú pôdu pre konflikty, snahu o dominanciu, diskrimináciu alebo prenasledovanie. Sú tiež základom pre tézy o nezlučiteľnosti ľudských kultúr a civilizácií. Namiesto hľadania spôsobov spolužitia ľudských spoločenstiev s rôznymi etnickými, konfesionálnymi a kultúrnymi charakteristikami v duchu tolerancie, empatie a vzájomného akceptovania rasistické idey živia primitívne stereotypy o nevyhnutnom konflikte, v ktorom musí zvíťaziť to správne, údajne kultúrne a morálne oveľa vyspelejšie rasové spoločenstvo.

Rasizmus a rasová diskriminácia je zlo, ktoré predstavuje vážnu prekážku pre spolunažívanie rôznych skupín ľudí.

Rasisti zámerne živia rasistické predsudky a podnecujú rasovú neznášanlivosť. Rasizmus je súčasťou ideologického kréda najtemnejších politických síl – extrémistov, fašistov, nacistov. Tieto sily sa snažia osloviť obyvateľstvo pomocou nenávistných hesiel sprevádzaných demagógiou a primitívnymi stereotypmi, vždy negatívnymi voči tým „cudzím“ a pozitívnymi voči „domácim“. V prípade účasti na politickej moci sa rasisti usilujú potláčať a diskriminovať tých ľudí, ktorých považujú za rasovo menejcenných alebo „nečistých“. Prijímajú zákony obmedzujúce ľudí na základe ich rasovej alebo etnickej príslušnosti, zavadzajú opatrenia, zmyslom ktorých je vylúčiť „neželaných“ ľudí zo spoločnosti.

Názorným príkladom takéhoto prístupu je tzv. Židovský kódex, ktorý schválila vláda slovenského vojnového štátu v roku 1941 (jeho oficiálny názov je Nariadenie o právnom postavení Židov). Išlo o súbor právnych noriem (celkovo 270 paragrafov), ktoré zbavili občanov židovského pôvodu žijúcich na Slovensku občianskych práv, odobrali im majetok a de facto ich vylúčili zo spoločnosti. Následne kolaborantský režim slovenského fašistického štátu v spolupráci s nacistickým Nemeckom zorganizoval deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska (predovšetkým na územie okupovaného Poľska), kde bola drvivá väčšina Židov zlikvidovaná v nacistických vyhladzovacích táboroch. Rasizmus ideológie a štátnej politiky sa tak premenil na masové zabíjanie – genocídu.

Pomocou rasistickej argumentácie sa v minulosti zdôvodňovali koloniálne vojny, dobýjanie cudzích území a otroctvo. V najkoncentrovanejšej podobe sa rasizmus praktizoval v dvadsiatom storočí v Južnej Afrike, kde zástupcovia belošskej kolonizátorskej menšiny zaviedli apartheid – systém absolútnej rasovej segregácie a dominancie bielej rasy nad ostatnými.

V demokratickej spoločnosti založenej na princípe rovnosti občanov je rasizmus neakceptovateľný a mal by vždy narážať na odpor štátu, jeho právneho systému a silových zložiek, médií a občianskej spoločnosti. Demokratický štát nemôže pripustiť nijakú diskrimináciu alebo iné formy znevýhodnenia či prenasledovania občanov na základe rasovej príslušnosti. Odpor voči rasizmu je otázka právna i morálna. Viaceré medzinárodno-právne dokumenty (vrátane deklarácií OSN) odsudzujú a priamo zakazujú rasovú diskrimináciu.

PRINCÍP ROVNOSTI 

Rešpektovanie princípu rovnosti má pre občianske spolunažívanie kľúčový význam. Rovnosť je jeden zo základných princípov, ktoré určujú charakter vzťahov medzi ľuďmi navzájom i

medzi spoločnosťou a jednotlivcami. Stanovuje, že všetci ľudia bez ohľadu na pôvod a iné charakteristiky majú rovnaké práva, že nikto nesmie byť diskriminovaný.

Rešpektovanie rovnosti ľudí má viacero dimenzií.

Politický aspekt súvisí najmä s prístupom k riadeniu spoločnosti, k vládnutiu v štáte, s výkonom ľudských práv a podmienkami pre slobodný život jednotlivca (účasť na politickom procese, volebné právo, politické a občianske slobody, rovnosť pred zákonom a pod.). Ekonomický aspekt súvisí s účasťou na pracovnom procese, na tvorbe materiálnych a duchovných hodnôt (právo na prácu, na spravodlivé odmeňovanie, zákaz diskriminácie na pracovisku a pod.) Sociálny aspekt súvisí najmä so súdržnosťou spoločnosti, so solidaritou, so schopnosťou spoločnosti pomôcť jednotlivcovi pri prekonávaní ťažkých životných situácií.

Pre celkový vývoj spoločnosti a život jednotlivcov je dôležité, aby existovala rovnosť šancí na sebarealizáciu ľudí. Samozrejme, realita je zložitejšia a podmienky na individuálnu sebarealizáciu sa odvíjajú od množstva faktorov, pričom niektoré z nich jednotlivec nemôže sám ovplyvniť. Ľudia sa rodia a vyrastajú v odlišných sociálnych prostrediach, žijú v rodinách a spoločenstvách s rozdielnym sociálnym statusom, s odlišnou mierou materiálneho blahobytu, vzdelanostnou úrovňou, kultúrnymi osobitosťami. Okrem toho sa vyznačujú odlišnými schopnosťami (vedomosťami, zručnosťami, talentom) vykonávať určité povolania, plniť určité sociálne roly.

Nejde pritom o to, aby spoločnosť tieto individuálne odlišnosti popierala a snažila sa ich mechanicky odstrániť (napokon, to sa ani nedá). Ide predovšetkým o to, aby spoločnosť vytvárala pre jednotlivcov také podmienky, ktoré by im zabezpečovali rovnoprávnosť, rovnosť pred zákonom, aby odstraňovala prekážky, ktoré tomu bránia, aby pomáhala ľuďom zo znevýhodnených sociálnych prostredí prekonávať stav neoprávnenej nerovnosti – to jest takej nerovnosti, ktorá mohla vzniknúť v dôsledku nepriaznivých okolností, aké jednotlivec nemal možnosť ovplyvniť a zmeniť. Na prekonávanie takýchto stavov sa v modernej demokratickej spoločnosti uskutočňujú špeciálne programy antidiskriminácie a vyrovnávania príležitostí.

Štáty sa od seba odlišujú podľa toho, ako pristupujú k otázke rovnosti. Moderná liberálna demokracia je spoločenským usporiadaním, v ktorom je princíp rovnosti občanov absolútnou prioritou. Skutočne dobré občianske spolunažívanie je možné iba medzi rovnoprávnymi a rovnocennými slobodnými ľuďmi. Je neprijateľné rozdeľovať ľudí na „lepších“ a „horších“ len preto, že majú odlišný pôvod, inú farbu pleti či náboženskú príslušnosť.

TOLERANCIA 

Pojem tolerancia vyjadruje znášanlivý, ústretový vzťah k odlišnosti, k inakosti, k iným – k jednotlivcom, národom či národnostiam, k rozličným skupinám odlišujúcim sa náboženstvom, svetonázorom, kultúrou, zvykmi, tradíciami, hodnotami, životným štýlom  a pod. Tolerancia má veľký význam pre spolunažívanie ľudí s rozdielnymi identitami a charakteristikami.

Znášanlivosť a ústretovosť voči inakosti neznamená, že ten, kto prejavuje takúto ústretovosť, musí sám vyznávať a uplatňovať názory, hodnoty, tradície a spôsob života iných. Tolerancia znamená, že ten, kto ju prejavuje, dáva najavo súhlas s uplatňovaním práva iných ľudí na to, aby svoje názory, hodnoty, tradície, vierovyznanie a životný štýl vyznávali, dodržiavali a praktizovali v tej istej miere, v akej sú vyznávané, dodržiavané a praktizované tými, ktorí svoj znášanlivý vzťah prejavujú. Ide o širšie nastavenie na vzájomnú empatiu, o zmysel pre pochopenie odlišnosti, o snahu udržať a zachovať túto odlišnosť v rámci pokojného spolunažívania v základných univerzálnych kategóriách mieru, slobody, spravodlivosti a nenásilia. Tolerancia ako model správania môže dlhodobo existovať iba vtedy, keď ľudia prejavujú schopnosť vnímať situáciu optikou iných, keď sa dokážu vžiť do postavenia a citov iných.

Tolerancia nie je prejavom slabosti, podriadenosti alebo vzdania sa vlastných názorov a hodnôt, ako o tom občas hovoria jej odporcovia. Naopak, je to prejav sebadôvery jednotlivca alebo skupiny, ukazovateľ uvedomenia si pevnosti, trvácnosti a oprávnenosti vlastných postojov, znak otvorenosti a viery vo svoje ideály, výraz  neprítomnosti strachu z čestnej súťaže s inými ideálmi. Tolerantným, empatickým vzťahom vyjadrujeme úctu a rešpekt, ukazujeme, že sa snažíme správne pochopiť ľudí s odlišnými názormi, farbou pleti že uznávame ich právo na vyjadrenie ich názorov, považujeme to za nespochybniteľný prejav ich individuality.

Významným krokom k presadeniu tolerancie vo vzťahoch medzi národmi a štátmi bolo zaradenie charakteristiky tolerancie do preambuly Charty  OSN  (1945) v podobe výzvy „prejavovať znášanlivosť a žiť spolu v mieri navzájom ako dobrí susedia“.

Ďalším dôležitým krokom bolo v roku 1995 prijatie Deklarácie princípov tolerancie organizáciou UNESCO. V tomto dokumente sa tolerancia definuje ako „hodnota a sociálna norma občianskej spoločnosti, prejavujúca sa v práve všetkých členov občianskej spoločnosti byť odlišnými, v zabezpečení trvalo udržateľnej harmónie medzi rôznymi vierovyznaniami, politickými, etnickými a inými sociálnymi skupinami, v rešpektovaní rôznorodosti rôznych svetových kultúr, civilizácií a národov, v pripravenosti porozumieť a spolupracovať s ľuďmi odlišnými svojím vzhľadom, jazykom, presvedčením, zvykmi a vieroukou“.

Deklarácia spája toleranciu s univerzálnym konceptom demokracie: „Tolerancia je povinnosť podporovať presadzovanie ľudských práv, pluralizmu (vrátane kultúrneho pluralizmu), demokracie a právneho štátu. Tolerancia je koncept, ktorý znamená odmietnutie dogmatizmu a absolutizácie pravdy, potvrdzovanie noriem stanovených v medzinárodných právnych dokumentoch v oblasti ľudských práv“.

Niektoré z kauz a prípadov, ktoré v minulosti upozornili na rasovú neznášanlivosť na Slovensku:

Prípad Krompachy (2018): V obci Krompachy došlo k verejnej diskriminácii Rómov zo strany obyvateľov obce, ktorí sa zorganizovali a verejne protestovali proti umiestneniu kontajnerov pre Rómov na miestnom futbalovom ihrisku. Tento incident upozornil na problémy s rasovou diskrimináciou a polarizáciou spoločnosti.

Útok na Rómov v Gelnici (2013): V meste Gelnica došlo k útoku na Rómov zo strany skupiny mladých mužov. Útok bol následkom konfliktu medzi Rómami a nerómskou komunitou a zvýšil povedomie o probléme rasovej neznášanlivosti na Slovensku.

Prípad Hedviga Malinová (2006): Hedviga Malinová, mladá žena žijúca v Nitre, tvrdila, že bola napadnutá a týraná zo strany neznámych páchateľov na základe svojho etnického pôvodu. Prípad viedol k spore a vyvolal verejnú diskusiu o rasovej diskriminácii a politických témach.

ETNICITA NA SLOVENSKU

Pod etnickými skupinami obyvateľstva chápeme na území Slovenska žijúce spoločenstvá Maďarov, Nemcov, Židov, Rusínov, Ukrajincov, Rómov, Chorvátov, Srbov, Bulharov a Čechov. Okrem toho tu žije významná vietnamská komunita. Na Slovensku žije zhruba 3-tisíc slovenských občanov hlásiacim sa k vietnamskej národnosti. Ďalších 7-tisíc má vietnamskú národnosť, ale nemajú slovenské občianstvo. Rovnako sem patria aj skupiny súčasných inoetnických migrantov, ktorí sú ale ešte stále v pohybe a na Slovensku sa ako etnická minorita ešte neudomácnili. Do rámca etnickej histórie Slovenska patria však aj skupiny tých Slovákov, ktorí sa hromadne vysťahovali do mnohých európskych aj zámorských krajín, v ktorých si dlhodobo uchovávajú svoju slovenskú identitu.

Viac ako 80 percent obyvateľov Slovenska sa pri sčítaní v roku 2011 prihlásilo k slovenskej národnosti. Jednotlivé národnostné menšiny mali podľa vtedy získaných údajov nasledovné počty príslušníkov: maďarská 458 467, rómska 105 738, rusínska 33 482, česká 30 367, ukrajinská 7 430, nemecká 4 690, moravská 3 286, poľská 3 084, ruská 1 997, bulharská 1 051, chorvátska 1 022, srbská 698, židovská 631.

MAĎARSKÁ MENŠINA V SÚČASNOSTI

Maďarská menšina na Slovensku je nielen najpočetnejšou, ale aj etnicky najvitálnejšou minoritou. Je to nepochybne výrazná, môžbyť aj najvýznamnejšia črta tohto spoločenstva na Slovensku. Zaslúži si preto, aby sme jej venovali pozornosť aspoň niekoľkými poznámkami. V sociálnych vedách sa vitalita etnického či etnolingvistického spoločenstva teoreticky vymedzuje ako „charakteristika, ktorá umožňuje, že spoločenstvo sa vo vzťahoch s inými spoločenstvami správa ako odlišná a aktívna kolektívna entita. Ak etnolingvistická minorita má malú skupinovú vitalitu, prestane nakoniec existovať. Naopak, čím vitálnejšie je etnolingvistické spoločenstvo, tým je pravdepodobnejšie, že medzi ostatnými spoločenstvami prežije ako osobitná kolektívna entita. Ak je vitalita spoločenstva vysoká, jeho členovia sa viac obracajú na seba navzájom a nesnažia sa fungovať ako izolovaní jednotlivci. Z činiteľov, ktoré sa najrozhodujúcejšou mierou podieľajú na utváraní skupinovej vitality ako schopnosti spoločenstva pretrvávať ako odlišná a aktívna entita, sa uvádzajú demografické danosti, charakter hospodárskej činnosti, inštitucionálna podpora a možnosti kontroly nad svojimi záležitosťami, status ako ekonomická, politická, historická a lingvistická prestíž a ďalšie.

Relatívne vysoké percento príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku, ktorí žijú v dedinskom prostredí (v roku 1965 okolo 75 %) a zamestnaní sú v poľnohospodárskej výrobe v mieste svojho bydliska (v roku 1965 okolo 40 %), je ďalším významným činiteľom etnickej vitality a etnického pretrvávania tohto spoločenstva. V roku 1970 z celkového počtu ekonomicky aktívnych občanov maďarskej národnosti 22,6 % pracovalo v poľnohospodárstve ako družstevní roľníci, čo bolo takmer trojnásobne viac ako medzi príslušníkmi slovenského etnika. Tieto skutočnosti spolu s nízkou mierou zamestnaneckej a bydliskovej mobility, ako aj príznačným konzervatizmom v agrárnom prostredí, pôsobili na uchovávanie celého radu komponentov tradičnej kultúy, regionálnych foriem maďarského jazyka/nárečí, a tým aj na pretrvávanie základných komponentov etnicity a etnickej identity maďarských obyvateľov na Slovensku.

MINULOSŤ SLOVENSKÝCH MINORÍT

V roku 1968 bol vydaný ústavný zákon č. 144/1968 Zb. o postavení národností v ČSSR, v ktorom bol zakotvený celý súbor politických a kultúrnych práv národnostných menšín. Vo sfére kultúry tento zákon zabezpečoval právo na vzdelanie v materinskom jazyku, právo na všestranný kultúrny rozvoj, právo používať jazyk národností v úradnom styku v regiónoch obývaných príslušnou národnosťou, právo zhromažďovať sa v národnostných kultúrnych spolkoch, ako aj právo na tlač a informácie v jazyku národnostných menšín. V tom čase bol status národnostných menšín priznaný iba trom spoločenstvám na Slovensku – príslušníkom maďarského, ukrajinského a nemeckého etnika. Ostatné minority (Rómovia, Židia, Chorváti, Bulhari atď.) spadali do kategórie etnických skupín.

Dôležitým ukazovateľom reprodukcie a pretrvávania etnicity národnostných menšín bolo v minulosti využívanie práva na vzdelanie v materinskom jazyku. V sedemdesiatych rokoch bol v maďarskom a ukrajinsko-rusínskom národnostnom školstve zastúpený rovnaký druh škôl. Zatiaľ čo na všetkých stupňoch a druhoch maďarských národnostných škôl bola vyučovacím jazykom maďarčina, na ukrajinsko-rusínskych školách bola odlišná situácia. Na ukrajinskorusínskom školstve sa v školskom roku 1952/53 stala vyučovacím jazykom ukrajinčina. Lenže do roku 1970 asi 80 % základných škôl prešlo na vyučovanie v slovenskom jazyku. V školskom roku 1975/76 navštevovalo základné deväťročné školy s vyučovacím jazykom maďarským 80,1 % detí maďarskej národnosti a školy s vyučovacím jazykom ukrajinským 28,8 % detí ukrajinsko-rusínskej národnosti. Viac ako tretina Maďarov, ale iba jedna desatina Ukrajincov, Rusínov bola toho názoru, že počet národnostných škôl na Slovensku nie je dostatočným. Výrazné rozdiely medzi príslušníkmi maďarskej a ukrajinsko-rusínskej národnosti boli aj v ich 114 III. Multietnické Slovensko a jeho kultúrna mnohotvárnosť záujme o národnostnú tlač a knihy, ako aj o sledovanie národnostných rozhlasových a televíznych programov. Najčastejšie iba v maďarskom jazyku čítalo knihy 62,4 % Maďarov, zatiaľ čo knihy v ukrajinskom jazyku čítalo iba 14,5 % Ukrajincov-Rusínov. U obyvateľov maďarskej národnosti bolo najviac rozšírené čítanie diel spisovateľov maďarskej národnej literatúry, ktorú čítalo a poznalo viac ako 80 % príslušníkov maďarskej národnosti. Zhruba polovica z nich čítala aj diela maďarskej národnostnej literatúry od autorov žijúcich na Slovensku. Naproti tomu čítanosť diel ukrajinskej a národnostnej literatúry bola veľmi nízka. Viac ako 80 % príslušníkov ukrajinsko-rusínskej národnosti si nevedelo spomenúť alebo nečítalo nijakú knihu od ukrajinského spisovateľa. V kultúrnom živote príslušníkov maďarskej a ukrajinsko-rusínskej menšiny dôležité poslanie mali aj národnostné spolky – Csemadok a Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich. Členom týchto národnostných spolkov bolo 38,4 % Maďarov, ale iba 17,4 % Ukrajincov-Rusínov. Vždy alebo takmer vždy navštevovalo podujatia národnostných spolkov 36,4 % Maďarov a 16,1 % Ukrajincov-Rusínov.

Meradlom vitality národnostných menšín je nielen inštitucionálna podpora národnostných práv a potrieb, ale aj kontrola minority nad svojimi záležitosťami. Aj z tohto pohľadu sa maďarská menšina na Slovensku prezentovala ako nadštandardne iniciatívna komunita. Dokladom toho je činnosť Výboru na ochranu práv maďarskej menšiny v Československu, ktorý vznikol ešte v roku 1978. Čiže ešte v období totalitného režimu, ktorý vo svojej národnostnej politike preferoval víziu zbližovania národov a národností socialistického Československa, takže na rozvoj kultúry a identity národnostných menšín bol vymedzený iba značne ohraničený priestor. To bol hlavný dôvod vzniku Výboru na ochranu práv maďarskej menšiny. „Vo svojich podaniach, memorandách a listoch kritizoval rôzne aspekty postavenia maďarskej menšiny v Československu, napr. znižovanie počtu maďarských národnostných škôl, rozsah používania maďarského jazyka, zákaz používania miestnych názvov a zemepisných pomenovaní v maďarskom jazyku, používanie maďarských krstných mien a priezvísk podľa maďarského pravopisu, prístup k maďarskej kultúre a kontaktov s príbuznými v Maďarsku, zrušenie národnostného odboru pri Slovenskej národnej rade, národnostného sekretariátu pri predsedníctve vlády Slovenskej socialistickej republiky a pod.