RASA A ETNICKÝ PÔVOD

Pedagógovia by mali mať základné poznatky o rasách a etnickom pôvode, aby mohli lepšie porozumieť svojim študentom a vytvoriť inkluzívne vzdelávacie prostredie. Téma rasy a etnického pôvodu v súvislosti s osobnou hodnotou ovplyvňuje tiež vzťahy medzi žiakmi. Rasa a etnický pôvod však nie sú určujúcimi faktormi pre osobnú hodnotu jednotlivca.

Každý žiak je jedinečnou osobnosťou so svojimi vlastnými schopnosťami, záujmami a charakterom. Rasa a etnický pôvod sú len jedným aspektom toho, kým daný žiak je. Dôležité je zamerať sa na to, ako si žiaci rozvíjajú svoje talenty a schopnosti bez ohľadu na ich pôvod. Pedagogickí pracovníci by mali zdôrazňovať, že sociálne prostredie, v ktorom žiaci vyrastajú, má významný vplyv na ich skúsenosti, vzdelanie a možnosti. Nespravodlivosti v spoločnosti môžu ovplyvniť prístup k príležitostiam, ale neovplyvňujú hodnotu jednotlivca.

Každý jednotlivec má právo na rovnakú šancu a rešpekt bez ohľadu na svoj pôvod, pomáha vytvárať inkluzívne a spravodlivé prostredie v škole. Všetci žiaci by mali cítiť, že sú akceptovaní a podporovaní bez ohľadu na svoje etnické pozadie.

Boj proti predsudkom a diskriminácii prakticky

Pedagogickí pracovníci majú zodpovednosť učiť žiakov, že predsudky a diskriminácia sú neprijateľné. Diskutovanie o význame rešpektovania rozmanitosti a odmietaní stereotypov pomáha vytvárať toleranciu a vzájomné porozumenie. Rozprávanie príbehov o osobnostiach, ktoré dokázali prekonať rasové a etnické prekážky a dosiahli významné úspechy, pomáha žiakom pochopiť, že ich hodnota nezávisí od ich pôvodu. Pedagogickí pracovníci majú významnú úlohu pri formovaní postojov a hodnôt žiakov. Pomocou otvorených diskusií, vzdelávania a aktívneho angažovania vytvárajú prostredie, kde sa žiaci môžu cítiť akceptovaní a ocenení bez ohľadu na svoju rasu či etnický pôvod.

Zákonné normy a medzinárodné dohovory, ktoré sa týkajú rasy a rasovej diskriminácie

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Táto deklarácia prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1948 v článku 2. zaručuje, že ,,každý má právo na všetky práva a slobody uvedené v tejto deklarácii bez akéhokoľvek rozdielu a bez akéhokoľvek odkazu na rasu.“

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach

Tento pakt prijatý OSN v roku 1966 zakazuje rasovú diskrimináciu a zaručuje právo na rovnakú ochranu pred zákonom bez akéhokoľvek rozdielu na základe rasy, farby pleti a iných charakteristík.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

Tento pakt tiež zakazuje diskrimináciu na základe rasy a chráni právo na rovnakú ochranu pred zákonom.

Medzinárodná dohoda o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie

Táto dohoda prijatá OSN v roku 1965 zakazuje rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a zaviazala signatárske krajiny prijať opatrenia na boj proti tejto diskriminácii.

Zákony proti rasovej diskriminácii na národnej úrovni

V mnohých krajinách existujú zákony a právne normy, ktoré zakazujú diskrimináciu na základe rasy alebo etnického pôvodu. Tieto zákony môžu zahŕňať oblasť vzdelávania, zamestnanosti, verejnej služby a ďalšie a môžu sa líšiť.

USA – Civil Rights Act of 1964: Tento zákon zakazuje diskrimináciu na základe rasy, farby pleti, národného pôvodu, náboženstva a pohlavia vo viacerých oblastiach, vrátane zamestnanosti, vzdelávania a verejných služieb.

Kanada – Canadian Human Rights Act: Tento zákon zakazuje diskrimináciu na základe rasy, etnického pôvodu, náboženstva, pohlavia a iných faktorov vo verejných inštitúciách a organizáciách.

Európska únia: Rámcová smernica 2000/43/ES: Táto smernica zakazuje diskrimináciu na základe rasy alebo etnického pôvodu v oblasti zamestnanosti, vzdelávania, sociálnej ochrany a iných oblastiach.

Spojené kráľovstvo – Equality Act 2010: Tento zákon zakazuje diskrimináciu na základe rasy, farby pleti, etnického pôvodu a ďalších faktorov v rôznych oblastiach, vrátane zamestnanosti, vzdelávania a poskytovania tovarov a služieb.

Austrália – Racial Discrimination Act 1975: Tento zákon zakazuje diskrimináciu na základe rasy, farby pleti, etnického pôvodu a náboženstva vo viacerých oblastiach, vrátane zamestnanosti, vzdelávania a verejných služieb.

ZÁKONY SLOVENSKEJ REPUBLIKY, odlišne od Smerníc EÚ, rozlišujú medzi diskrimináciou na základe rasy alebo etnického pôvodu a diskrimináciou na základe príslušnosti k národnostnej menšine (národnosti) a národu (ako etnicko-kultúrnemu spoločenstvu. Právny poriadok neobsahuje definíciu rasy alebo etnicity. Avšak v administratívnej praxi je národnosť (niekedy nesprávne prekladaná do angličtinu ako nationality) väčšinou spájaná so skupinou ľudí, hovoriacich osobitným spoločným jazykom, majúcich spoločné vedomie historickej identity a často udržujúcich vzťahy s „materským národom“ v inom štáte. Etnicita je zvyčajne chápaná ako charakteristika, v ktorej dominujú prvky kultúrnych zvykov a sociálne aspekty, niekedy kombinované s „rasou“ (farbou pleti), ako napríklad v prípade Rómov alebo nových, migrujúcich menšín.

Rasový alebo etnický pôvod alebo príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickému národu sú odlišné kategórie ako štátna príslušnosť (po anglicky spravidla označovaná ako nationality). Štátna príslušnosť je právna väzba osoby k danému štátu, v ktorom má občianstvo a spravidla aj trvalý pobyt. Rozdielne zaobchádzanie na základe štátnej príslušnosti (občianstva) je v mnohých situáciách dovolené. Napríklad k tomu, aby ste boli zvolení za poslanca alebo poslankyňu parlamentu, alebo aby ste mohli zastávať funkcie v štátnej službe, musíte mať zodpovedajúcu štátnu príslušnosť. Ale v niektorých situáciách je diskriminácia na základe štátnej príslušnosti tiež zakázaná. Napríklad v prístupe k určitým občianskym, hospodárskym alebo sociálnym právam. Rozdielne zaobchádzanie na základe štátnej príslušnosti (alebo v prípade, ak ste bez štátnej príslušnosti) môže viesť k nepriamej diskriminácii na základe rasového alebo etnického pôvodu alebo na základe náboženského vyznania alebo viery.

Právne normy Slovenskej republiky dotýkajúce sa rás a etník

Tieto zákony majú za cieľ zabezpečiť, že občania nebudú diskriminovaní na základe svojho rasového alebo etnického pôvodu. V rámci týchto právnych nástrojov sú spracované konkrétne opatrenia na zabezpečenie rovnosti v rôznych oblastiach života, ako je zamestnanosť, vzdelávanie a verejná služba. Ich cieľom je boj proti diskriminácii a podpora inkluzívnej a spravodlivej spoločnosti.

• Zákon o rovnom zaobchádzaní (Antidiskriminačný zákon)

Účinný od 1. júla 2004

• Zákonník práce

Účinný od 1. apríla 2002

Základné princípy Článok 1, Paragraf 13 (2)

• Zákon o výchove a vzdelávaní

Účinný od 1. septembra 2008

Paragraf 3 (c) (d)

• Zákon o fonde na podporu kultúry národnostných menšín

Účinný od 1. júla 2017

Paragraf 1

• Ústava Slovenskej republiky

Účinná od 1. októbra 1992

Články 12 (1) (2) (3), 33, 34

• Európsky dohovor o ľudských právach

Platný pre Slovenskú republiku od 1. januára 1993

Článok 14

• Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu práv národnostných menšín

Platný pre Slovenskú republiku od 1. septembra 1994

Článok 4

• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach

Platný pre Slovenskú republiku od 1. januára 1993

Články 26, 27

• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

Platný pre Slovenskú republiku od 1. januára 1993

Article 2

• Medzinárodný dohovor na zabránenie všetkých foriem rasovej diskriminácie

Platný pre Slovenskú republiku od 1. januára 1993

• Charta základných práv Európskej únie

Platná pre Slovenskú republiku od 1. decembra 2009

Článok 21

• Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod

Platná od 19. júla 2000

Rasa a etnický pôvod

Čo je rasa?

Ľudská rasa označuje historicky sformovanú veľkú skupinu obyvateľov, ktorú spája spoločný dlhodobý vývoj. Majú množstvo spoločných morfologických a fyziologických znakov, ktorých menlivosť je podstatne menšia v rámci jednej rasy ako medzi príslušníkmi rôznych rás. Preto sa takéto veľké skupiny obyvateľstva vyčleňujú na základe zhody fyzických znakov, ktoré sú dedičné. Rasa sa týka toho, ako vyzeráme. Každý z nás má rôzne farby pleti, očí, vlasov a iné vlastnosti. To nás robí jedinečnými a krásnymi. Niektorí ľudia majú svetlú pokožku, iní tmavšiu. Všetci sme iní a to je úplne v poriadku! Tieto znaky sú: farba (pigmentácia) pokožky, farba a tvar očí, farba a forma vlasov, telesná výška, tvar nosa, úst a pod. Čoraz častejšie sa uplatňujú populačno-genetické kritériá. Na základe rozličných rasových znakov sa rozoznáva asi 200-400 rás. Ich zoskupením sa vytvoril systém troch veľkých ľudských rás: europoidná (biela), mongoloidná (žltá), ekvatoriálna (čierna) = tzv. tri veľké rasy. Ich nižším stupňom sú vetvy, europoidná sa delí na severnú a južnú vetvu, ekvatoriálna na negroidnú (africkú) a oceánsku (australoidnú) vetvu, mongoloidná na ázijskú a americkú (indiánsku) vetvu.

Čo je etnický pôvod?

Etnický pôvod hovorí o našich koreňoch a tom, odkiaľ pochádzame. Každá krajina a skupina ľudí má svoju vlastnú kultúru, tradície a jazyk. Aj keď sme sa narodili v rôznych miestach, môžeme sa od seba veľa naučiť.

Téma pomáha lepšie pochopiť samých seba a ľudí okolo nás. Ide o to, čo sa nazýva „rasa“ a ,,etnický pôvod“, ako sa od seba odlišujeme a ako nás ovplyvnili rôzne kultúry. Je dôležité sa učiť o rase a etnickom pôvode, pretože nás to učí o rovnosti a inklúzii.

Rovnosť znamená, že každý má rovnakú hodnotu, bez ohľadu na to, ako vyzeráme alebo odkiaľ pochádzame. Inklúzia je o tom, že do našej skupiny by mali byť vítaní všetci, bez ohľadu na svoje rozdiely.

Dôležitosť diskusie o chápaní výrazov: Rovnosť, inklúzia, tolerancia a kultúrna rozmanitosť.

Tolerancia a kultúrna rozmanitosť

Tolerancia znamená rešpektovanie a akceptovanie ľudí, ktorí sú iní ako my. Môžeme sa učiť od seba navzájom a spoznávať rôzne tradície a spôsoby života. Kultúrna rozmanitosť nám prináša nové zážitky a priateľstvá. Spolu môžeme tvoriť svet, kde sa každý cíti vítaný a rešpektovaný. Takže pamätajme si, že bez ohľadu na to, akí sme, sme úžasní práve takí, akí sme. A učme sa od seba navzájom, aby sme spoločne vytvárali krásny a rozmanitý svet.

Príbeh Fredericka Douglasa

Jeden z historických príkladov, kedy etnický pôvod nebol určujúcim faktorom pre osobnú hodnotu, je príbeh Fredericka Douglasa. Frederick Douglass bol africko-americký otrok, ktorý sa stal významným abolicionistom, spisovateľom a rečníkom v 19. storočí.

Douglass sa narodil ako otrok a vyrastal v zlých podmienkach. Napriek tomu sa naučil čítať a písať a neskôr utiekol na slobodu. Stal sa hlasom proti otroctvu a bojoval za občianske práva. bez ohľadu na svoj pôvod. Douglassova práca a dedičstvo sú dodnes uznávané ako dôležitý prínos v boji za rovnosť a ľudské práva. Svoj úspech dosiahol prostredníctvom niekoľkých dôležitých faktorov a strategií. Celkovo mal schopnosť prelomiť etnické a sociálne bariéry svojím vzdelaním, rečníckym umením a odvahou stáť sa hlasom pre tých, ktorí boli zneužívaní a zotročovaní. Jeho príklad ukazuje, že individuálny odhodlaný boj za spravodlivosť a zmenu môže mať hlboký a trvalý vplyv na spoločnosť.

Jeho príhovory a spisy presviedčali verejnosť o potrebe zrušenia otroctva a vyslovene odporovali názoru, že etnický pôvod určuje hodnotu jednotlivca.

Frederick Douglass dokázal, že jeho osobná hodnota nemá súvislosť s jeho etnickým pôvodom, ale s jeho charakterom, intelektom a odhodlaním bojovať za spravodlivosť. Jeho príbeh je príkladom toho, ako jednotlivci môžu svojimi činmi a postojmi ovplyvniť spoločnosť.

Vzdelávanie: Napriek tomu, že vyrastal ako otrok, dokázal sa naučiť čítať a písať. Toto vzdelanie mu otvorilo dvere k poznaniu a sebapoznaniu. Svoje vzdelávanie považoval za kľúčový nástroj na oslobodenie.

Odolnosť a odhodlanie: Douglass mal obrovské odhodlanie bojovať za slobodu a spravodlivosť. Bezohľadne sa stretával s prekážkami a nepriateľstvom, ale nikdy nevzdával. Jeho odolnosť ho motivovala pokračovať v boji aj v ťažkých časoch.

Publicistika a rečníctvo: Douglass sa stal zdatným rečníkom a spisovateľom. Jeho prednášky a články boli plné vášne a presvedčenia. Jeho rečnícky dar mu umožnil osloviť širokú verejnosť a ovplyvniť ich názory.

Spolupráca s abolicionistami: Douglass sa aktívne zapájal do hnutia za zrušenie otroctva a spolupracoval s inými významnými abolicionistami ako napríklad Harriet Beecher Stowe a William Lloyd Garrison. Táto spolupráca posilnila jeho úsilie a zabezpečila väčšiu podporu.

Rasa a etnický pôvod nie sú určujúcimi faktormi pre osobnú hodnotu

(Keď zmenené zastaralé vzorce práce polície viedli k vyššej miere úspešnosti polície)

V roku 1998 sa 43 % kontrol, ktoré vykonali americké colné orgány, týkalo Afroameričanov a Latinskoameričanov, čo je omnoho vyššia miera ako ich percentuálny podiel zo všetkých cestujúcich. Mimoriadne vysoký počet kontrol vrátane veľmi agresívnych osobných prehliadok bol vykonaný v súvislosti s latinskoamerickými a černošskými ženami podozrivými z pašovania drog, pričom tieto kontroly vychádzali z profilu založenom vo veľkej miere na národnosti a etnickom pôvode. Miera úspešnosti zásahov vyplývajúca z týchto kontrol bola nízka vo všetkých skupinách: 5,8 % v skupine belochov, 5,9 % v skupine černochov a 1,4 % v skupine Latinskoameričanov. Táto miera bola nízka najmä v súvislosti s černošskými a latinskoamerickými ženami, pri ktorých bola v skutočnosti najmenšia pravdepodobnosť, že na svojom tele alebo v ňom pašujú drogy. V roku 1999 colné orgány zmenili svoje postupy, prestali zohľadňovať rasové faktory pri zastavovaní a zaviedli postup pozorovania, ktorý bol zameraný na správanie, napríklad nervozitu a nedôslednosť vysvetlení cestujúceho, pričom sa viac využívali spravodajské informácie a bol nevyhnutný väčší dohľad nad rozhodnutiami týkajúcimi sa zastavovania a kontroly. Do roku 2000 boli rasové rozdiely v rámci colných kontrol takmer odstránené. Počet vykonaných kontrol sa znížil takmer o 75 % a miera úspešnosti zásahov sa zvýšila z necelých 5 % na viac ako 13 % a pre všetky etnické skupiny dosiahla takmer rovnakú úroveň.

Príklad negatívneho vplyvu rasovej diskriminácie na osoby a komunity

Od začiatku 80. rokov 20. storočia boli v Spojenom kráľovstve zdokumentované a riešili sa negatívne vplyvy diskriminačných postupov polície na menšinové komunity. Skúšobným kameňom týchto udalostí bola intenzívna činnosť polície v roku 1981, v rámci ktorej policajti zastavovali a kontrolovali občanov pochádzajúcich najmä z afro‑karibskej komunity v Brixtone, na juhu Londýna. Výsledkom tejto činnosti boli potýčky medzi políciou a príslušníkmi tejto komunity; vzor, ktorý sa niekoľko týždňov opakoval v ďalších britských veľkomestách. Vládne vyšetrovanie brixtonských nepokojov viedol lord Scarman, ktorý opísal udalosti ako „vzplanutie hnevu a nenávisti mladých černošských ľudí proti polícii“. Výsledky vyšetrovania sa stali východiskom pre mnohé zmeny týkajúce sa kontrol menšinových komunít políciou a výkonu právomoci zastavovať a kontrolovať v Anglicku a vo Walese. Muselo sa však uskutočniť ešte jedno vyšetrovanie policajnej reakcie na rasovo motivovanú vraždu Stephena Lawrencea, mladého muža afrokaribského pôvodu, v Londýne v 90. rokoch 20. storočia, aby sa prijali ďalšie odporúčania a zlepšenia v prístupe polície k menšinám v Anglicku a vo Walese.

Podobnú dynamiku, ako udalosti v Brixtone v roku 1981, mali omnoho väčšie nepokoje vo Francúzsku v novembri 2005, ktoré takisto vypukli na základe nehody, pri ktorej zomreli dvaja mladí príslušníci menšiny, údajne počas prenasledovania políciou.

Prípad Daniela Tupého

* 26. august 1984, Martin – † 4. november 2005, Bratislava

Prípad Daniela Tupého bol jedným z tragických prípadov rasovej násilnosti na Slovensku. Daniel Tupý bol slovenský študent, ktorý bol brutálne zavraždený v roku 2005 pre podozrenie, že bol punkerom. Jeho smrť sa stala symbolem rasovej neznášanlivosti a násilia na Slovensku.

Dňa 4. novembra 2005 sa Daniel Tupý spolu so svojimi priateľmi stretol v bratislavskej mestskej časti Karlovka. Skupina ľudí ich napadla a spôsobila vážne zranenia. Daniel Tupý bol počas útoku brutálne ubitý nožom. Napriek rýchlej reakcii záchranárov na mieste násilia, sa mu nepodarilo zachrániť život.

Prípad Daniela Tupého vyvolal veľkú vlnu emocionálnej reakcie a verejnej diskusie. Demonstrácie a protesty sa konali v mnohých mestách na Slovensku, aby sa odsúdilo rasové násilie a požadovalo spravodlivé stíhanie páchateľov. Zároveň to upozornilo na problém extrémizmu a rasovej neznášanlivosti v spoločnosti.

Investigácia prípadu a súdny proces prebiehali dlho. V roku 2009 boli niektorí páchateľi odsúdení na tresty odňatia slobody, no niektorí boli oslobodení. Prípad Daniela Tupého je stále pripomínaný ako príklad nebezpečnosti rasovej neznášanlivosti a potreby boja proti extrémizmu a násiliu na základe rasy či etnického pôvodu.

Teória rasovej nadradenosti

Medzi najzávažnejšie rasisticky orientované teórie patri myšlienka nadradenosti bielej rasy nad ostatnými ľuďmi. V podstate predstavuje nevedecké učenie o nadradenosti jednej rasy. Na základe tejto myšlienky vznikajú predsudky a šíri sa nenávisť voči osobám inej etnickej skupiny. Až 88,1% žiakov základných a stredných škôl odmietlo v dotazníkových šetreniach  myšlienku nadradenosti bielej rasy a prezentovalo názor, že ľudia s inou farbou pleti sú rovnako civilizovaní ako belosi. S touto rasistickou teóriou súhlasilo 13,6% (115) opýtaných a 1,4% respondentov nevedelo vyjadriť svoj názor. Zistené údaje ukázali, že väčšina žiakov základných a stredných škôl si osvojila správny názor, avšak je potrebné vysvetliť túto závažnú skutočnosť aj deťom a mladým ľuďom, ktorí zastávali nesprávny názor a tým, ktorí na otázku nevedeli odpovedať. S nadradenosťou bielej rasy súhlasilo až 18,7% chlapcov a 8,1% dievčat. Dievčatá (91,9%. chlapci: 81,3%) vo vyššej miere túto myšlienku odmietli, pričom na otázku nevedel odpovedať približne rovnaký počet opýtaných v obidvoch skupinách (dievčatá: 1,4%, chlapci: 1,2%). Prezentované zistenia ukázali, že s teóriou nadradenosti bielej rasy výrazne častejšie súhlasili chlapci než dievčatá.

S rasistickou ideológiou sa stotožnievajú najmä najstarší respondenti, pričom najvypuklejšia situácia bola zistená v skupine trinásťročných žiakov základných škôl. S myšlienkou nadradenosti bielej rasy súhlasilo 14,3% žiakov stredných odborných škôl a 9,1% gymnazistov. Na túto otázku odpovedalo záporne 90,2% gymnazistov a 83,6% žiakov stredných odborných škôl. Vyjadriť svoj názor nedokázalo necelé percento (0,7%) gymnazistov a 2,1% žiakov stredných odborných škôl. Z uvedeného je zrejmé, že problematika rasovej neznášanlivosti si vyžaduje omnoho viac pozornosti a to najmä v stredných odborných školách.

S rasistickou teóriou sa najčastejšie stotožnili žiaci, u ktorých väčšina spolužiakov sympatizovala s extrémistickými skupinami (43,5% , len niektorí: 18,7%, nikto: 10,3%). Nesúhlasný postoj k tejto teórii prezentovali najmä respondenti, ktorí nemali v triede sympatizantov extrémistických skupín (87,6%, len niektorí: 81,2%, väčšina: 54,1%) Na otázku nevedeli v najvyššej miere odpovedať opýtaní, u ktorých väčšina spolužiakov s extrémistami sympatizovala (2,9% , len niektorí: 1,4%, nikto: 1,6%).

S nadradenosťou bielej rasy súhlasili, vo výrazne vyššom počte respondenti, ktorých kamaráti patrili k extrémistom (25,6%, kamaráti nepatria k extrémistom: 8,9% ). Nesúhlasné stanovisko zaujali najmä žiaci základných a stredných škôl, ktorí sa s extrémistami nekamarátili (89,4%, kamaráti patria k extrémistom: 72,4%). Svoj názor nedokázal vyjadriť približne rovnaký počet opýtaných v obidvoch skupinách (kamaráti patria k extrémistom: 1,3%, kamaráti nepatria k extrémistom: 1,2%). Prezentované zistenia ukázali, že respondenti ktorí sa v triede alebo v partii rovesníkov dostali do kontaktu s členmi extrémistických skupín, si výrazne častejšie osvojili tieto nebezpečné názory, než respondenti, ktorí takýchto kamarátov nemali. Zistené výsledky opäť potvrdili silný vplyv rovesníckej skupiny na jedinca.

Vytvorenie správnych názorov a postojov mladých ľudí je často podmienené získaním dostatočného množstva objektívnych informácii. Významnou úlohou školy je odovzdať mladým ľuďom dostatok poznatkov o histórii, naučiť ich analyzovať myšlienky, ktoré extrémizmus hlása a propaguje, vštepiť im morálne hodnoty spojené s toleranciou a pochopením pre iné kultúry a naučiť ich kriticky myslieť. Je potrebné vybaviť ich dostatočnými vedomosťami o tom, ako sa dá overiť pravdivosť informácií rozširovaných cez internet, vedieť si vytvoriť vlastný názor, naučiť sa ho prezentovať a nepreberať nekriticky všetko, čo je im z týchto zdrojov podsúvané.

Národnosti na Slovensku

Viac ako 80 percent obyvateľov Slovenska sa pri sčítaní v roku 2011 prihlásilo k slovenskej národnosti. Jednotlivé národnostné menšiny mali podľa vtedy získaných údajov nasledovné počty príslušníkov: maďarská 458 467, rómska 105 738, rusínska 33 482, česká 30 367, ukrajinská 7 430, nemecká 4 690, moravská 3 286, poľská 3 084, ruská 1 997, bulharská 1 051, chorvátska 1 022, srbská 698, židovská 631.

PREVENCIA

Medzi dôležité preventívne činitele patri informovanosť mladých ľudí. Preto je dôležité, aby základných a stredných škôl mali k dispozícii pravdivé informácie o prejavoch extrémizmu a na ich základe si mohli vytvoriť vlastný názor. Viac než tretina opýtaných získala tieto informácie z televízie, z rozhlasu, z internetu a zo sociálnych sietí. Výrazne nižšiemu počtu žiakov základných a stredných škôl sprostredkovali tieto poznatky učitelia a kamaráti, prípadne ich získali z rôznych alternatívnych médií.

Zistenia potvrdzujú, že žiaci základných a stredných škôl čerpajú informácie o extrémizme najmä z moderných masovokomunikačných prostriedkov.

Z výsledkov jedného z odborných výskumov ( Alžbeta Kozaňáková, Možnosti prevencie prejavov extrémizmu na školách a v školských zariadeniach, Bezpečnostný management v regiónoch) je zrejmé, že chlapci najčastejšie získali informácie o prejavoch extrémizmu z internetu (chlapci: 34,2%, dievčatá: 27,1%), zatiaľ čo dievčatám ich sprostredkovala televízia a rozhlas (dievčatá: 35,8%, chlapci: 30,5 %). Dievčatá sa vo vyššej miere poradili s dospelými ako sú učitelia (dievčatá: 10,3%, chlapci: 4,6%) alebo rodičia (dievčatá: 3,7%, chlapci: 2,1%). Chlapci sa o extrémizme častejšie rozprávali s kamarátmi (chlapci: 5,2%, dievčatá: 2,8%), pripadne získali potrebné poznatky z rôznych alternatívnych médií (chlapci: 7,9%, dievčatá: 2,1%).

Približne rovnaký počet opýtaných v obidvoch skupinách (dievčatá: 3,5%, chlapci: 2,8%) si informácie o prejavoch extrémizmu prečítal v novinách a v časopisoch. Asi 20,2% dievčat a 18,0% chlapcov sa o tieto poznatky nezaujímalo.

Z uvedeného je zrejmé, že chlapci pri získavaní informácií o extrémizme viac uprednostnili internet, alternatívne médiá a kamarátov, zatiaľ čo dievčatá dôverovali správam z televízie a rozhlasu a poznatkom, ktoré im sprostredkovali učitelia a rodičia.

Žiaci vo veku od 12 do 14 rokov najčastejšie získali vedomosti o extrémizme z televízie a rozhlasu, pričom starší respondenti výraznejšie preferovali poznatky z internetu a zo sociálnych sietí. Žiaci vo veku 12 a 13 rokov sa častejšie rozprávali o extrémizme s učiteľmi, zatiaľ čo respondenti vo veku 15 až 18 rokov uprednostnili informácie od kamarátov. Trinásťroční opýtaní sa vo vyššej miere poradili s rodičmi, pričom najstarší respondenti preferovali informácie získané z rôznych alternatívnych médií. Približne 3,3% opýtaných vo veku 13, 16, 17 a 18 rokov si potrebné poznatky prečítali v novinách a v časopisoch. Nezáujem o informácie o extrémistických prejavoch deklarovala necelá pätina žiakov základných a stredných škôl vo veku 13, 14 a 15 rokov.

Gymnazisti získali informácie o prejavoch extrémizmu najmä z internetu (G: 37,8%, SOŠ: 32,4%), televízie a z rozhlasu (G: 30,0%, SOŠ: 28,6%) alebo od rodičov (G: 3,5%, SOŠ: 2,1%), zatiaľ čo žiakom stredných odborných škôl ich poskytli kamaráti (SOŠ: 8,6%, G: 5,4%) a rôzne alternatívne médiá (SOŠ: 9,7%, G: 4,3%). Približne rovnaký počet žiakov získal informácie od svojich pedagógov (G: 7,8%, SOŠ: 8,1%), prípadne si ich prečítal v novinách a v časopisoch (G: 3,4%, SOŠ: 2,8%).

Nezáujem o túto problematiku prezentovalo 11,9% gymnazistov a 13,1% žiakov stredných odborných škôl. Žiaci základných škôl najčastejšie získavali informácie o extrémizme z televízie a z rozhlasu (ZŠ: 38,3%, SŠ: 29,6%), zatiaľ čo stredoškolákom ich sprostredkoval internet a sociálne siete (SŠ: 35,6%, ZŠ: 27,1%). Stredoškoláci si potrebné poznatky prečítali najmä v novinách a v časopisoch (SŠ: 3.7%, ZŠ: 1,9%), v rôznych alternatívnych médiách (SŠ: 6,8%, ZŠ: 1,6%), pripadne sa o extrémizme rozprávali s kamarátmi (SŠ: 6,1%, ZŠ: 3,2%). Učitelia poradili približne rovnakému počtu žiakov v obidvoch skupinách (zhodne po 7,2%).

Žiaci základných škôl častejšie získali potrebné poznatky od svojich rodičov (ZŠ: 4,9%, S: 28%). 29 Až 20,3% žiakov základných škôl a 13,4% stredoškolákov sa o problematiku extrémizmu nezaujímalo, a preto tieto informácie ani nehľadali. Z uvedeného je zrejmé, že stredoškoláci pri získavaní poznatkov o extrémizme viac uprednostnili internet, alternatívne médiá a kamarátov. Žiaci základných škôl, ktorých táto téma vo vyššom počte nezaujala, viac dôverovali správam z televízie a z rozhlasu a informáciám, ktoré im sprostredkovali rodičia. Učitelia sa tejto závažnej téme venovali v približne rovnakej miere v obidvoch typoch škôl.